5.kapitola
Ráno som sa zobudila na príjemnú vôňu. Zbehla som dole po
schodoch a tam už stál otec pri sporáku a voľačo tam kuchtil. „No čo
Thomas ako dopadli tie testy ?“ opýtala som sa ho s nádejou v hlase. „Mám
dobrú a zlú správu . Tá dobrá je že môžem ostať doma ale tá zlá že musím
chodiť na vyšetrenia a chemoterapie každý druhý deň .“ Keď toto povedal
myslela som že vyletím z kože. „ááá čože to je super , úžasné takže je to
na dobrej ceste nie ?“ kríkala som ako zmyslov zbavená a hodila som sa mu
okolo krku. Otec sa na mne len smial. „Oci pripečieš tie vajíčka a ja tie
spáleniny jesť nebudem!“ povedala som zo smiechom. Z našej debaty ma vytrhol
zvonček. „Bože kto to zas môže byť ?“ povedala som si pre seba tak že som to
mohla počuť len ja. „Idem otvoriť.“ zakričala som a už ma nebolo. Keď som
otvorila dvere naskytol sa mi pohľad na osobu ktorú som tu vôbec nečakala teda
aspoň nie potom ako sa to včera skončilo. „Harry čo tu robíš ?“ povedala som
prekvapene. „Prepáč ale ja som to nemohol nechať tak ja proste musím byť v tvojej
blízkosti ja si proste nemôžem pomôcť
musím to urobiť .“ v tejto chvíli totálne nechápem o čo mu ide. „Harry ale
ja necháp...“ nestihla som dopovedať pretože sa ku mne naklonil a pobozkal
ma . Lenže práve vtedy keď ma pobozkal sa mi vynorili všetky spomienky z minulého
roku a po lícach mi začali stekať
slzy. Harry to zbadal až vtedy ma prestal bozkávať . „Harry prepáč ale ja
nemôžem je to dosť komplikované.“ Povedala som a rozplakala som sa ešte
viac. Harry ma objal no ja som sa z jeho objatia vyslobodila a zabuchla
za sebou dvere. Chcela som odísť do svojej izby no moje nohy ma nepočúvali a ja
som sa zošuchla po stene na zem vtedy ku mne pribehli aj otec s Thomom. „Čo
sa ti stalo, bolí ťa niečo.“ Hovoril otec roztraseným hlasom . „Nie nič mi
nieje len ma prosím nechaj te potom vám to všetko vysvetlím.“ Povedala som a Thomas
ma teda len mlčky odviedol do izby. Keď za sebou zavrel dvere tak som sa zosypala
na zem a rozplaka tak že som ani sama nevedela že sa to tak dá.Všetky
spomienky na to ako ma minulé leto môj bývali frajer dobil že som ležala v nemocnici
a potom len zmizol bez stopy sa vrátili. Najprv bol ku mne milí , užasný myslela
som že som stretla toho pravého ale mýlila som sa odvetedy som sa utiahla do seba a nemala som
žiadnych priateľov lebo som už nikomu neverila. Z toľkého plakania som
bola taká unavená že som hneď zaspala.
Harryho pohľad:
Pobozkal som ju konečne som sa odhodlal ja viem stretol som
ju len včera ale pripadalo mi to ako večnosť vôbec mi nevadilo že onej skoro
nič neviem lebo som sa do nej zamiloval na prvý pohľad a myslel som si že
keď ju pobozkám tak mi podlahne alebo čo, no jej po lícach začali stekať slzy .Pomaly
som sa od nej odtiahol. „Harry ja
nemôžem je to dosť komplikované.“ Povedala a rozplakala sa ešte viac .
Dosť ma to ranilo keď som videl ako plače. Žeby mala priateľa? Nie myslím že
vtom to nebude kvoli tomu by hádam neplakala proste by ma odkopla .Ja som ju
zovrel vo svojom objatí lenže ona sa z neho vyslobodila a zabuchla za
sebou dvere .Ja som sa teda pobral domov ale v hlave mi stále prúdilo kopu
nezodpovedaných otázok. Bože vzchop sa Harry musíš zistiť čo ju tak trápi veď
nemôže plakať len tak pre nič. Ak nechce aby sme spolu chodili tak budem aspoň
jej najlepším priateľom pretože musí mať nejakú oporu. Zajtra za ňou zájdem aj
keď ma bude mučiť keď ju nebudem môcť pobozkať tak to spravím. A s tímto pocitom
som nakoniec aj zaspal.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára